Ústavný súd SR z 13.1.2011 - Ochrana osobnosti v súvislosti s výrokmi v printových mediách

Zo žaloby podanej žalobcom 30. októbra 2006 jednoznačne nevyplýva, ktoré časti, prípadne vety či slovné spojenia považuje za zásah do osobnostných práv. Nebolo to jasné ani z podania doručeného súdu 7. februára 2007, čo je zrejmé aj zo skutočnosti, že konajúca sudkyňa okresného súdu potom, ako zmenu žaloby na pojednávaní konanom 11. februára 2008 pripustila, požiadala právneho zástupcu žalobcu, aby uviedol, v ktorej časti článku sa nachádzajú výroky zasahujúce do práv žalobcu. Na takto položenú otázku potom právny zástupca upresnil, že ide o časť článku pod podtitulkom „Útok na radnicu“ až po podtitulok „Televízia verzus televízia“, a to o tie vety, resp. časti viet, ktoré sú v úvodzovkách. Zrejme o toto vyjadrenie sa opiera sťažovateľ, keď namieta, že v skutočnosti predmetom konania boli iba tie vety, ktoré boli uvedené v úvodzovkách. Na základe podania žalobcu z 30. marca 2009 bola pripustená ďalšia zmena žaloby, ktorej nie celkom jasné znenie možno vykladať aj tak, že predmetom žaloby sú všetky výroky uvedené pod podtitulkom „Útok na radnicu“. K takémuto záveru možno dospieť z upraveného znenia textu ospravedlnenia, ktoré má sťažovateľ žalobcovi napísať. V rozpore s tým však okresný súd analyzuje v dôvodoch rozsudku iba približne prvé dve tretiny textu pod podtitulkom „Útok na radnicu“ a končí analýzou vety „O aké dohody išlo, netreba asi bližšie vysvetľovať.“. Ďalšími vetami sa už nijako nezaoberá, a teda ani nehodnotí, či boli, alebo neboli zásahom do osobnostných práv žalobcu.

Možno urobiť záver, že podaná žaloba, a to ani v spojení s doplneniami nedefinovala dostatočne určitým spôsobom predmet konania. Preto všeobecné súdy nemali o žalobe meritórne konať, a tým menej o nej rozhodnúť. Pokiaľ tak napriek tomu urobili, porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože nepostupovali v súlade s ústavou a zákonom, hoci nimi boli viazané (bod 1 výroku nálezu).