Ústavný súd SR z 27.5.2015 - Porušenie práva na pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok

Ústavnému súdu bol doručený návrh 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovení § 10 ods. 3 až 11 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 39 ods. 2 ústavy.

Navrhovatelia vo svojom návrhu poukázali na skutočnosť, že právo poberať dávku v hmotnej núdzi, ktorej výška je 61,60 € pre jednotlivca, je ohraničené z pohľadu navrhovateľov protiústavným znením § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi, ktorého cieľom je podmieniť poberanie dávky v hmotnej núdzi pre každého plnoletého člena domácnosti existenciou právneho vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti v rozsahu najmenej 32 hodín mesačne alebo účasťou na vykonávaní a) menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebo príspevkovú organizáciu, ktorej zriaďovateľom je obec; b) dobrovoľníckej činnosti, alebo; c) prác na predchádzanie mimoriadnej situácii, počas vyhlásenej mimoriadnej situácie a pri odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie, v rozsahu 32 hodín mesačne, a to takým spôsobom, že dávka v hmotnej núdzi sa zníži o sumu 61,60 € za každého plnoletého člena domácnosti, ktorý sa nezúčastňuje na uvedených prácach.

Podľa navrhovateľov právnym následkom odmietnutia ponúknutej práce podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi bude, že jednotlivec ako samostatne posudzovaná osoba nebude mať v prevažnej väčšine nárok na žiadne peňažné prostriedky zo systému dávok v hmotnej núdzi, pričom v prípade posudzovania viacerých osôb na účely poskytnutia dávky v hmotnej núdzi budú dotknutí aj členovia domácnosti. Podľa názoru navrhovateľov z napadnutých ustanovení zákona o hmotnej núdzi vyplýva, že obec je tým subjektom, ktorý rozhoduje o ponúknutí práce v rozsahu 32 hodín mesačne poberateľovi dávky v hmotnej núdzi. Zákon o hmotnej núdzi neustanovuje povinnosť obce ponúknuť prácu všetkým poberateľom dávky v hmotnej núdzi a neustanovuje žiadne kritériá, na základe ktorých by mala obec rozhodovať o tom, komu prácu ponúkne a komu nie. Z toho navrhovatelia vyvodili, že napadnutý zákon vytvoril priestor pre úplnú svojvôľu, komu práca bude ponúknutá a komu nie. Dôsledkom napadnutej právnej úpravy je podľa navrhovateľov priama diskriminácia na základe iného postavenia, pretože obec má vytvorené zákonné predpoklady, aby nerovnako zaobchádzala s rovnako postavenými osobami – poberateľmi dávky v hmotnej núdzi.  Nerovnaké zaobchádzanie sa podľa navrhovateľov prejaví v tom, že jeden poberateľ dávky v hmotnej núdzi si bude musieť základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať vo forme prác podľa § 10 ods. 3 zákona o hmotnej núdzi a iný poberateľ dávky v hmotnej núdzi si tú istú základnú dávku v hmotnej núdzi uvedeným spôsobom nebude musieť odpracovať. Neexistuje pritom žiadne rozlišovacie kritérium, na základe ktorého by bolo možné objektívne stanoviť, kto bude mať povinnosť si základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať a kto nie. Ide teda zjavne o svojvoľné a nerovnaké zaobchádzanie s rovnako postavenými osobami na základe ich iného postavenia.